Hned na začátku článku je třeba uvést, že článek pojednává o jihoafrickém národě Ndebele (podle anglické literatury Matabele – použito i v článku), nikoliv o mnohem známějších zimbabwských Ndebelech žijících v okolí města Bulawayo. Článek též používá označení kmen, ale klidně ho lze nahradit slovem národ.
Úvod
I keď presný pôvod juhoafrických Matabele je zahalený rúškom tajomstva, identifikovaní boli ako jeden z kmeňov Nguni. Kmeň Nguni predstavuje takmer dve tretiny juhoafrickej černošskej populácie a možno ho rozdeliť do štyroch rôznych skupín: populácia centrálnych Nguni (hovoriaca jazykom Zulu), južných Nguni (hovoriaca jazykom Xhosa), populácia Svazijčanov, pochádzajúcich nielen zo Svazijska, ale tiež jeho priľahlých oblastí a napokon Matabele Severnej Provincie a provincie Mpumalanga (Juhoafrická republika).
Matabele Severnej Provincie a provincie Mpumalanga nie sú skupiny oddelené iba geograficky, rozdiely sú tiež v ich jazykoch a kultúrach. Matabele Severnej Provincie pozostáva hlavne z kmeňov BagaLanga a BagaSeleka, ktoré vo veľkej miere prijali jazyk a kultúru ich susedov – kmeňa Sotho.
Populácia Severných Matabele sa zdržiavala v oblasti siahajúcej od mesta Warmbaths na juhu, až po rieku Limpopo na severe a od hraníc Botswany na západe po hranice Mozambiku na východe. Boli však sústredení najmä v okolí Pietersburgu, Bakenbergu a Potgietersrusu.
Kmeň Mpumalanga, ktorého väčšina populácie pochádza z oblasti známej ako Lowveld, sa tiahne od mesta Piet Retief na juhu po Lydenburg / Pilgrims Rest na severe a od miest Witbank a Groblersdal na západe po hranice Mozambiku na východe.
I keď presný pôvod juhoafrických Matabele je zahalený rúškom tajomstva, identifikovaní boli ako jeden z kmeňov Nguni. Kmeň Nguni predstavuje takmer dve tretiny juhoafrickej černošskej populácie a možno ho rozdeliť do štyroch rôznych skupín: populácia centrálnych Nguni (hovoriaca jazykom Zulu), južných Nguni (hovoriaca jazykom Xhosa), populácia Svazijčanov, pochádzajúcich nielen zo Svazijska, ale tiež jeho priľahlých oblastí a napokon Matabele Severnej Provincie a provincie Mpumalanga (Juhoafrická republika).
Matabele Severnej Provincie a provincie Mpumalanga nie sú skupiny oddelené iba geograficky, rozdiely sú tiež v ich jazykoch a kultúrach. Matabele Severnej Provincie pozostáva hlavne z kmeňov BagaLanga a BagaSeleka, ktoré vo veľkej miere prijali jazyk a kultúru ich susedov – kmeňa Sotho.
Populácia Severných Matabele sa zdržiavala v oblasti siahajúcej od mesta Warmbaths na juhu, až po rieku Limpopo na severe a od hraníc Botswany na západe po hranice Mozambiku na východe. Boli však sústredení najmä v okolí Pietersburgu, Bakenbergu a Potgietersrusu.
Kmeň Mpumalanga, ktorého väčšina populácie pochádza z oblasti známej ako Lowveld, sa tiahne od mesta Piet Retief na juhu po Lydenburg / Pilgrims Rest na severe a od miest Witbank a Groblersdal na západe po hranice Mozambiku na východe.
Z histórie
Históriu ľudí z kmeňa Matabele možno sledovať po dobu Mafanu, ich prvého známeho vodcu. Mafanov nástupca Mhlanga mal syna menom Musi, ktorý sa začiatkom 17. storočia rozhodol opustiť svojich blízkych a usadiť sa v horách Gauteng, neďaleko hlavného mesta Pretória.
Po Musiho smrti sa jeho dvaja synovia rozhádali, pretože sa nevedeli dohodnúť, kto bude otcovým nástupcom. Kmeň sa rozdelil na dva – kmeň Manala a Ndzundza. Kmeň Manala ostal na severe, kým Ndzundza mimochodom inak nazývaný Južný Matabele sa presunuli na východ a na juh.
V roku 1883, počas vlády vodcu Mabhogo vypukla medzi kmeňom Ndzundza a Juhoafrickou republikou vojna. Osem mesiacov Matabele odolávali náporu, skrývali sa v katakombách v ich horských pevnostiach v Mapochských jaskyniach blízko mesta Roossenekal.
Z času na čas, bolo potrebné nebadane sa priplížiť za nepriateľskú líniu a zohnať vodu a potraviny. Avšak po tom čo nepriatelia zajali a mučili dve ženy z kmeňa Matabele, tie následne vyzradili ich úkryty. Po porážke kmeňa Matabele boli všetky jeho pozemky skonfiškované. Napriek rozpadu kmeňa si jeho členovia zachovali svoju kultúrnu identitu.
Históriu ľudí z kmeňa Matabele možno sledovať po dobu Mafanu, ich prvého známeho vodcu. Mafanov nástupca Mhlanga mal syna menom Musi, ktorý sa začiatkom 17. storočia rozhodol opustiť svojich blízkych a usadiť sa v horách Gauteng, neďaleko hlavného mesta Pretória.
Po Musiho smrti sa jeho dvaja synovia rozhádali, pretože sa nevedeli dohodnúť, kto bude otcovým nástupcom. Kmeň sa rozdelil na dva – kmeň Manala a Ndzundza. Kmeň Manala ostal na severe, kým Ndzundza mimochodom inak nazývaný Južný Matabele sa presunuli na východ a na juh.
V roku 1883, počas vlády vodcu Mabhogo vypukla medzi kmeňom Ndzundza a Juhoafrickou republikou vojna. Osem mesiacov Matabele odolávali náporu, skrývali sa v katakombách v ich horských pevnostiach v Mapochských jaskyniach blízko mesta Roossenekal.
Z času na čas, bolo potrebné nebadane sa priplížiť za nepriateľskú líniu a zohnať vodu a potraviny. Avšak po tom čo nepriatelia zajali a mučili dve ženy z kmeňa Matabele, tie následne vyzradili ich úkryty. Po porážke kmeňa Matabele boli všetky jeho pozemky skonfiškované. Napriek rozpadu kmeňa si jeho členovia zachovali svoju kultúrnu identitu.
Spoločenský a kultúrny život
Vnútorné politické a spoločenské rozdelenie
Rozdelenie moci v kmeni Matabele bolo podobné ako v príbuznom kmeni Zulu. Moc nad kmeňom mal náčelník (ikozi), ktorému asistovala vnútorná alebo rodinná rada (amaphakathi).
Obytné jednotky každej rodiny boli nazývané umuzi. V umuzi zvyčajne žila hlava rodiny (umnumzana) s dvomi ženami a deťmi. Ak mal umnumzana viac ako jednu ženu, umuzi bolo rozdelené na dve polovice (ľavú a pravú) pre oddelené bývanie jednotlivých žien.
V niektorých prípadoch umuzi vyrástlo až do komplexnejších obydlí, keď umnumzana oženil synov a mladší bratia sa pripojili k domácnosti.
Vnútorné politické a spoločenské rozdelenie
Rozdelenie moci v kmeni Matabele bolo podobné ako v príbuznom kmeni Zulu. Moc nad kmeňom mal náčelník (ikozi), ktorému asistovala vnútorná alebo rodinná rada (amaphakathi).
Obytné jednotky každej rodiny boli nazývané umuzi. V umuzi zvyčajne žila hlava rodiny (umnumzana) s dvomi ženami a deťmi. Ak mal umnumzana viac ako jednu ženu, umuzi bolo rozdelené na dve polovice (ľavú a pravú) pre oddelené bývanie jednotlivých žien.
V niektorých prípadoch umuzi vyrástlo až do komplexnejších obydlí, keď umnumzana oženil synov a mladší bratia sa pripojili k domácnosti.
Skrášľovanie sa
Matabelské ženy sa zvyčajne skrášľovali množstvom ozdobných predmetov, ktoré symbolizovali ich spoločenské postavenie. Po svadbe sa začínali obliekať menej skromne, teatrálnejšie. Na rukách, nohách a krku nosili medené a mosadzné náramky, symbolizujúce puto a vernosť svojmu manželovi. Tieto ozdoby si mohla dať dole iba pokiaľ manžel zomrel. Náramky (nazývané idzila) mali podľa tamojších ľudí veľkú silu.
Tieto náramky vyjadrovali tiež majetnosť nositeľkynho manžela – čím bol manžel bohatší, tým viac náramkov mohla jeho žena nosiť. Dnes už nie je bežné tieto náramky nosiť permanentne.
Okrem náramkov nosili vydaté ženy tiež obruče na krku, ktoré boli vyrobené z trávy nazývanej isigolwani, stočenej do špirály a pokrytej korálkami. Tieto obruče sa nosili najmä pri slávnostných príležitostiach. Isigolwani sú niekedy nosené ako šály, prípadne na nohe, alebo ruke novovydatých žien, ktorým manželia zatiaľ neposkytli domov, alebo dievčat vo veku vhodnom na vydaj po vykonaní ich „ceremoniálu ženskosti“.
Vydaté ženy nosili tiež zástery nazývané ijogolo, ktoré značili vrchol manželstva. Tieto zástery mohla žena nosiť iba po narodení prvého dieťaťa. Manželská pokrývka (nguba), ktorú žena nosila, bola zdobená množstvom korálok a vyjadrovala významné udalosti ženinho života.
Napríklad dlhé pásy za sebou idúcich korálok značili, že ženin syn podstúpil „ceremoniál mužskosti“ a tým pádom má žena väčšie postavenie v spoločnosti. Symbolizovalo to radosť, pretože jej syn dosiahol mužskosť a zároveň smútok, pretože „odišiel“ do sveta dospelých.
Vydaté ženy vždy nosili nejaký druh pokrývky hlavy ako signál rešpektu k svojim manželom. Mohli to byť pokrývky od jednoduchých čeleniek alebo pletených čiapok až po rôzne komplikovane zdobené (amacubi).
Chlapci zvyčajne pobehovali nahí alebo nosili malú zásteru intímnych miest. Dievčatá nosievali dlhé zástery alebo sukne od skorého veku. Pri rituáloch a ceremóniach boli Matabelskí muži zdobení ornamentmi na tele, ktoré im namaľovali manželky.
Matabelské ženy sa zvyčajne skrášľovali množstvom ozdobných predmetov, ktoré symbolizovali ich spoločenské postavenie. Po svadbe sa začínali obliekať menej skromne, teatrálnejšie. Na rukách, nohách a krku nosili medené a mosadzné náramky, symbolizujúce puto a vernosť svojmu manželovi. Tieto ozdoby si mohla dať dole iba pokiaľ manžel zomrel. Náramky (nazývané idzila) mali podľa tamojších ľudí veľkú silu.
Tieto náramky vyjadrovali tiež majetnosť nositeľkynho manžela – čím bol manžel bohatší, tým viac náramkov mohla jeho žena nosiť. Dnes už nie je bežné tieto náramky nosiť permanentne.
Okrem náramkov nosili vydaté ženy tiež obruče na krku, ktoré boli vyrobené z trávy nazývanej isigolwani, stočenej do špirály a pokrytej korálkami. Tieto obruče sa nosili najmä pri slávnostných príležitostiach. Isigolwani sú niekedy nosené ako šály, prípadne na nohe, alebo ruke novovydatých žien, ktorým manželia zatiaľ neposkytli domov, alebo dievčat vo veku vhodnom na vydaj po vykonaní ich „ceremoniálu ženskosti“.
Vydaté ženy nosili tiež zástery nazývané ijogolo, ktoré značili vrchol manželstva. Tieto zástery mohla žena nosiť iba po narodení prvého dieťaťa. Manželská pokrývka (nguba), ktorú žena nosila, bola zdobená množstvom korálok a vyjadrovala významné udalosti ženinho života.
Napríklad dlhé pásy za sebou idúcich korálok značili, že ženin syn podstúpil „ceremoniál mužskosti“ a tým pádom má žena väčšie postavenie v spoločnosti. Symbolizovalo to radosť, pretože jej syn dosiahol mužskosť a zároveň smútok, pretože „odišiel“ do sveta dospelých.
Vydaté ženy vždy nosili nejaký druh pokrývky hlavy ako signál rešpektu k svojim manželom. Mohli to byť pokrývky od jednoduchých čeleniek alebo pletených čiapok až po rôzne komplikovane zdobené (amacubi).
Chlapci zvyčajne pobehovali nahí alebo nosili malú zásteru intímnych miest. Dievčatá nosievali dlhé zástery alebo sukne od skorého veku. Pri rituáloch a ceremóniach boli Matabelskí muži zdobení ornamentmi na tele, ktoré im namaľovali manželky.
Umenie a remeslá
Umenie kmeňa Matabele bolo vždy dôležitým charakteristickým znakom tohto kmeňa. Okrem estetickej príťažlivosti má aj kultúrny význam, ktorý slúži k posilneniu osobitej identity kmeňa Matabele.
Ich podstatné umelecké zručnosti boli vždy chápané ako schopnosť kombinovať vonkajšie zdroje stimulácie s tradičnou koncepciou dizajnu vypožičanou od svojich predkov.
Matabelskí umelci tiež demonštrovali fascináciu nad spojitosťou medzi prírodnými prvkami a toto zobrazovali v ich prácach. Maľovali voľnou rukou, bez predchádzajúcich náčrtov, aj keď nápady mali rozmyslené vopred.
Charakteristická symetria, proporcie a rovné obrysy Matabelských dekorácií boli vytvorené voľnou rukou, bez pomoci pravítka alebo uholníka. Matabelské ženy boli zodpovedné za farebné a spletité vzory, zdobiace steny ich domov.
Toto predstavuje jedinečnú príležitosť vyjadriť individualitu a zmysel pre sebaúctu tradičnej podriadenej žene. Inovatívnosť pri výbere farieb a vzorov ju mohla postaviť mimo mnohočlennej skupiny ďalších bezvýznamných žien. Niektoré ženy dokonca tvorili sochy, pre ešte lepšie sebavyjadrenie.
Zadné a bočné steny domov boli často maľované hlinenými farbami a zdobené jednoduchými geometrickými tvarmi, ktoré kreslili prstami. Najinovatívnejšie a najkrajšie vzory boli namaľované najsvetlejšími farbami na predných stranách domu. Čelnej strane, ktorá uzatvárala dvor pred domom bola venovaná špeciálna pozornosť.
Okná predstavovali ústredný bod pre vzhľad nástenných malieb a ich vzory neboli vždy symetrické. Niekedy sa na domoch maľovali falošné okná, ktoré sa stali ústrednými bodmi a tiež spestrili fádny vzhľad stien. Jednoduché rámčeky maľované tmavými farbami, lemované bielou mali za úlohu zvýrazniť nevýrazné okná, smerujúce do dvora.
Súčasní Matabelskí maliari používajú pri svojej tvorbe oveľa väčšie množstvo rôznych pestrých farieb (modré, červené, zelené a žlté) ako ich predkovia, najmä vďaka ich dostupnosti. Ich predkovia, tradiční Matabelskí maliari vyrábali svoje farby na báze hliny a farbili ich rôznymi prírodnými farbivami. Napríklad čierne farbivo bolo vyrábané z uhlia. „Programom dňa“ sú dnes svetlé farby.
Ako sa Matabelská spoločnosť dostávala pod vplyv západnej kultúry, začalo sa toto odrážať v tvorbe vtedajších maliarov. Ďalšou zmenou bolo čoraz častejšie používanie abstraktných geometrických tvarov. V dnešnej dobe sa veľa maliarov venuje okrem obrazov tiež maľovaniu interiérov domov. Matabele nemá iba dobrých maliarov, ale tiež iných umelcov. Mnohí Matabelskí umelci vyrábajú napr. isingolwani alebo aj spacie rohože. Isingolwani (farebné pokrývky krku) sú vyrábané z trávy, vyformovanej do tvaru obruče, tá je obviazaná bavlnou a ozdobená korálkami.
Aby bola zaručená pevnosť, trvanlivosť a tvar trávy, z ktorej je isingolwani vyrobené, táto je vyváraná vo vode a cukre a sušená na slnku niekoľko dní. Ľudia z kmeňa Matabele sa venujú tiež často vyšívaniu. Pre ich tvorbu je charakteristická pestrofarebnosť a zdobenie korálkami. Množstvo Matabelských výrobkov sa tiež predáva verejnosti.
Umenie kmeňa Matabele bolo vždy dôležitým charakteristickým znakom tohto kmeňa. Okrem estetickej príťažlivosti má aj kultúrny význam, ktorý slúži k posilneniu osobitej identity kmeňa Matabele.
Ich podstatné umelecké zručnosti boli vždy chápané ako schopnosť kombinovať vonkajšie zdroje stimulácie s tradičnou koncepciou dizajnu vypožičanou od svojich predkov.
Matabelskí umelci tiež demonštrovali fascináciu nad spojitosťou medzi prírodnými prvkami a toto zobrazovali v ich prácach. Maľovali voľnou rukou, bez predchádzajúcich náčrtov, aj keď nápady mali rozmyslené vopred.
Charakteristická symetria, proporcie a rovné obrysy Matabelských dekorácií boli vytvorené voľnou rukou, bez pomoci pravítka alebo uholníka. Matabelské ženy boli zodpovedné za farebné a spletité vzory, zdobiace steny ich domov.
Toto predstavuje jedinečnú príležitosť vyjadriť individualitu a zmysel pre sebaúctu tradičnej podriadenej žene. Inovatívnosť pri výbere farieb a vzorov ju mohla postaviť mimo mnohočlennej skupiny ďalších bezvýznamných žien. Niektoré ženy dokonca tvorili sochy, pre ešte lepšie sebavyjadrenie.
Zadné a bočné steny domov boli často maľované hlinenými farbami a zdobené jednoduchými geometrickými tvarmi, ktoré kreslili prstami. Najinovatívnejšie a najkrajšie vzory boli namaľované najsvetlejšími farbami na predných stranách domu. Čelnej strane, ktorá uzatvárala dvor pred domom bola venovaná špeciálna pozornosť.
Okná predstavovali ústredný bod pre vzhľad nástenných malieb a ich vzory neboli vždy symetrické. Niekedy sa na domoch maľovali falošné okná, ktoré sa stali ústrednými bodmi a tiež spestrili fádny vzhľad stien. Jednoduché rámčeky maľované tmavými farbami, lemované bielou mali za úlohu zvýrazniť nevýrazné okná, smerujúce do dvora.
Súčasní Matabelskí maliari používajú pri svojej tvorbe oveľa väčšie množstvo rôznych pestrých farieb (modré, červené, zelené a žlté) ako ich predkovia, najmä vďaka ich dostupnosti. Ich predkovia, tradiční Matabelskí maliari vyrábali svoje farby na báze hliny a farbili ich rôznymi prírodnými farbivami. Napríklad čierne farbivo bolo vyrábané z uhlia. „Programom dňa“ sú dnes svetlé farby.
Ako sa Matabelská spoločnosť dostávala pod vplyv západnej kultúry, začalo sa toto odrážať v tvorbe vtedajších maliarov. Ďalšou zmenou bolo čoraz častejšie používanie abstraktných geometrických tvarov. V dnešnej dobe sa veľa maliarov venuje okrem obrazov tiež maľovaniu interiérov domov. Matabele nemá iba dobrých maliarov, ale tiež iných umelcov. Mnohí Matabelskí umelci vyrábajú napr. isingolwani alebo aj spacie rohože. Isingolwani (farebné pokrývky krku) sú vyrábané z trávy, vyformovanej do tvaru obruče, tá je obviazaná bavlnou a ozdobená korálkami.
Aby bola zaručená pevnosť, trvanlivosť a tvar trávy, z ktorej je isingolwani vyrobené, táto je vyváraná vo vode a cukre a sušená na slnku niekoľko dní. Ľudia z kmeňa Matabele sa venujú tiež často vyšívaniu. Pre ich tvorbu je charakteristická pestrofarebnosť a zdobenie korálkami. Množstvo Matabelských výrobkov sa tiež predáva verejnosti.
Zvláštné udalosti
Ceremoniál dospelosti
V kultúre kmeňa Matabele symbolizuje ceremoniál dospelosti prechod potomkov z detského veku do dospelosti. Tento ceremoniál zohráva dôležitú úlohu. Školy sa otvárajú každé štyri roky. Na ceremoniál dospelosti, ale aj samotné aktivity spojené s jeho prípravou prichádzajú priatelia a známi oslávenca z veľkých diaľok. Ceremoniálu sa chlapci zúčastňujú keď majú okolo 18 rokov, pokiaľ je už zriadená skupina vedená chlapcom s vysokým spoločenským postavením. Každá takáto skupina má nejaké rozlišovacie meno. V kmeni Ndzundza existuje cyklus 15tich mien, ktoré sa skupinám priraďujú postupne, v kmeni Manala je to cyklus 13tich mien.
Dievčatá sú pri obrade ozdobené isigolwani, ktoré majú na nohách, rukách, okolo pásu a na krku. Sú držané v izolácií a pripravované aby sa stali gazdinami prípadne náčelníčkami.
V kultúre kmeňa Matabele symbolizuje ceremoniál dospelosti prechod potomkov z detského veku do dospelosti. Tento ceremoniál zohráva dôležitú úlohu. Školy sa otvárajú každé štyri roky. Na ceremoniál dospelosti, ale aj samotné aktivity spojené s jeho prípravou prichádzajú priatelia a známi oslávenca z veľkých diaľok. Ceremoniálu sa chlapci zúčastňujú keď majú okolo 18 rokov, pokiaľ je už zriadená skupina vedená chlapcom s vysokým spoločenským postavením. Každá takáto skupina má nejaké rozlišovacie meno. V kmeni Ndzundza existuje cyklus 15tich mien, ktoré sa skupinám priraďujú postupne, v kmeni Manala je to cyklus 13tich mien.
Dievčatá sú pri obrade ozdobené isigolwani, ktoré majú na nohách, rukách, okolo pásu a na krku. Sú držané v izolácií a pripravované aby sa stali gazdinami prípadne náčelníčkami.
Svadba
Sobáše boli uzatvárané iba medzi členmi rôznych rodov. Muž však mohol uzavrieť manželstvo so ženou, ktorá pochádzala s rodiny jeho babky po otcovej strane. Budúca nevesta bola dva týždne pred svadbou držaná na samote v špeciálne vyrobenej miestnosti v dome jej rodičov. Týmto mala byť chránená pred pohľadmi cudzích mužov. Keď nevesta opúšťala samotu, bola zabalená do deky a k tomu bola zahalená slnečníkom, ktorý jej držalo mladšie dievča a sprevádzalo ju všade, kam sa pohla. Počas svadby dostala nevesta prikrývku, ktorú mala za určitý čas ozdobiť výšivkami a korálkami.
Po sobáši sa manželia usadili v oblasti, ktorá patrila mužovmu rodu. Žena si ponechala vlastné priezvisko, ale deti, ktoré sa počas manželstva narodili sa volali po otcovi.
Sobáše boli uzatvárané iba medzi členmi rôznych rodov. Muž však mohol uzavrieť manželstvo so ženou, ktorá pochádzala s rodiny jeho babky po otcovej strane. Budúca nevesta bola dva týždne pred svadbou držaná na samote v špeciálne vyrobenej miestnosti v dome jej rodičov. Týmto mala byť chránená pred pohľadmi cudzích mužov. Keď nevesta opúšťala samotu, bola zabalená do deky a k tomu bola zahalená slnečníkom, ktorý jej držalo mladšie dievča a sprevádzalo ju všade, kam sa pohla. Počas svadby dostala nevesta prikrývku, ktorú mala za určitý čas ozdobiť výšivkami a korálkami.
Po sobáši sa manželia usadili v oblasti, ktorá patrila mužovmu rodu. Žena si ponechala vlastné priezvisko, ale deti, ktoré sa počas manželstva narodili sa volali po otcovi.
Viera
V tradičnej Matabelskej spoločnosti ľudia verili, že choroby spôsobujú akési vonkajšie sily, napr. kúzla alebo kliatby. Moc tradičných liečiteľov bola preto určovaná podľa toho, nakoľko si s týmito „silami“ dokázali poradiť a chorého vyliečiť.
Podľa tradičnej viery, boli všetci – muži aj ženy schopní kontaktovať nadprirodzené sily. Niektorí ľudia z tohto kmeňa dodnes dodržiavajú tradičné bohoslužby, mnohí sa však stali kresťanmi.
V tradičnej Matabelskej spoločnosti ľudia verili, že choroby spôsobujú akési vonkajšie sily, napr. kúzla alebo kliatby. Moc tradičných liečiteľov bola preto určovaná podľa toho, nakoľko si s týmito „silami“ dokázali poradiť a chorého vyliečiť.
Podľa tradičnej viery, boli všetci – muži aj ženy schopní kontaktovať nadprirodzené sily. Niektorí ľudia z tohto kmeňa dodnes dodržiavajú tradičné bohoslužby, mnohí sa však stali kresťanmi.
Článek byl přeložen s laskavým svolením Siyabona Africa Travel (Pty) Ltd.
Autor: Jakub Kapusta
Autor: Jakub Kapusta